Eden

2009
05.29

Znova raz premietam,
Rebríčky hodnôt minulosti,
Kde som strácal a hľadal zlosti,
kde som hladol po inom,
A ty si mi dávala jesť,
Do záhrady ktorá kvitla,
Lotosovým kvetom
Ostaň! ja nechal som to prejsť.

Zase raz výlety,
plne stanov,
Neznámych indiánov,
Kde iba bubny otočia,
Pohľad mojich oči,
Ktorý nesmeroval priamo,
A doteraz sa točí.

Až teraz ráčilo sa uvedomiť,
že zas raz zlé city
nechal som v sebe splodiť,
a to krásne, nepokúšal sa
ani dobiť.

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Človek sa končí tam …

2007
09.28

Človek sa končí tam
kde jeho sny

Pohoniči myšlienok
endorfíny vrenia
pokoritelia tieňov

Mystérium
najtajnejších zákutí
tvojho-môjho tajomna

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Z prvej ruky

2007
12.07

Často spomíname čas. V ránach, čo sú odeté do lúčov obliekajúceho sa slnka. V poludniach, ktoré každý piatok cvične bijú na poplach. Ako večer omámený celodennou chôdzou, čo túži ešte niekam zájsť, akoby mieril do noci s ospalým odhodlaním nezaspať a zažiť tak aspoň náznak večnosti.

Zavše spomíname na miesta. Na mosty, ktoré sme už toľkokrát prešli vždy v tých istých smeroch. Na strom, z ktorého padajú orechy, čo sa sami otvárajú v dlaniach. Na kopce, čo sa na chvíľu stali zemou pod nohami, ktoré zrazu nechceli už nikam ísť.

Niekedy si spomíname na seba. Akí sme boli, pojašení a vykríknutí, letmí a mlčiaci, postávajúci v rade na lízatká, verní jahodovej chuti, ospalí v úkrytoch noci, ako vševedúci, čo nič netušia, scvrknutý strachom pred najbližším rohom, doprodrobna rečniaci o zdaní a úžase, a ešte aj úplne iní.

Raz sme sa nejakí, niekde, o nejakom čase stretli a prebdeli zahmlený večer pri zvukoch našich slov, čo sa rozprávali o nekonečnom svete. Potom sme trocha mlčali a vtesnali ho do ticha štyroch strán. Menil sa a vymieňal si s nami nechápavé pohľady, prestal aj byť, potom sa znova stvoril a zasa nás prehovoril. Slovom.

Slovom, ubehol rok, čo sme sa podujali spíjať sa písaním a spásať sa a sať z kolobehu sveta vetu za vetou, písmeno po písmene, naživo aj vymyslene, horúco i chladne, ho rúcali a stavali, ponad pevnosti a valy, raz v úžase a raz na dne, niekde veľkí ako skaly, inde zasa strašne malí, ako zrnká piesku, aj cítiaci sa ako králi, slovom, všelijak ho pretvárali, verní riadkom ako cestám rozbehnutí prevrávali o zadýchaní vlastným dychom, o cogitách a dĺžňoch, záhyboch a vílach a o všeličom inom.

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Mýtus

2007
04.05

Čo bolo skôr, vajce alebo sliepka? Bol Prométeus „stvorený“ ľuďmi alebo to bol práve on, ktorý vymodeloval človeka z hliny? Život po smrti, smrť po živote. Začiatok konca, koniec začiatku. Prikovanie k stvoriteľovi, stvorenie Héfaista.

Obojstranný meč slov a činov, ako ušitý pre pokrytcov a zvery beznádejne nádejného smilstva. Prvotina ako zbraň, idea, téma, dôkaz ale aj regres a temnota, do ktorej padali všetci tí „veľkí“ titani pôvodu. Originalita všetkého je iba mýtus – lesklý, ľahko stráviteľný, podávaný po kúskoch, kým nevychladne. Najmýtickejší je stále autor – známy, väčšinou rozprávač. Rád sa spoznáva v deji a tratí niť v zápletke príbehov dávno počutých.

Pochybnosť – večný to červ v jablku konania. Už neistý istotne rozpoznáva tohto dravca. Vŕta sa v tuneloch duše a príbeh zrazu odpadne ďaleko od stromu. Len stonka ostáva istá – prvopočiatok, báza, zároveň koncom je – vysychá.

Som vôbec „ja“ ten, kto napísal tieto riadky ako prvý? Zrodili sa v hlave už aj Tebe, Tebe tam vzadu? Aj Vám milý pane, ktorý tak nečinne prizeráte? Aj vám všetkým? Nie som Prométeus, a predsa upadám do Tartaru. A opäť nie som prvý…

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Svet

2007
03.01

Počujem kroky. Už po tisíci krát sa pýtam sám seba naozaj som sám. Mesto je prázdne utápa sa v rúšku tmy. Vetrík pohrávajúci sa s mojou tvárou mi šepká do sluchov. Cítim život nedosiahnuteľný, neopísateľný, nepochopiteľný. Kráčam do nekonečnej prázdnoty môjho vlastného ja a cítim, že sa vzďaľujem sám sebe. Moja ruka je prázdna, necítim to teplo, ktoré ma doteraz napĺňalo šťastím. Ostal som sám. Ojedinelosť môjho ja ma ubíja. Kde nájdem odpoveď, ktorú tak dlho hľadám. Je naozaj potrebné spadnúť do sietí samotného diabla alebo sa nechať unášať na krídlach anjela. Tak načo to všetko.

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 8.0/10 (1 vote cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Spoločenstvo zo štvrtka II.

2007
03.01

nadýchnutý z vína
myseľ pláva realitou
je tak príjemne vinná
a kráča cestou
vlastnou nezávislou
zo spomalených úst
premietam obrazce
jak skúšam ju prehltnúť
urobiť z toho dobré
a neodkrývať
zaťať sa, nadýchnuť
a . . . asi (s)ním

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: +1 (from 1 vote)

ukladám mosty do pokladničky z prachu …

2007
12.14

ukladám mosty do pokladničky z prachu
zametám pod prahom pier cudzie slová
lovím pár mihalnic, ktoré už nenájdem
z rulety, v ktorej sa nevyhráva
hneď preletím popod najvyšší bod
poskladám úsmevy do jednej spomienky
dofarbím mraky, čo časom vybledli
keď sa všetko vráti na koniec začiatku
oklamem anjela, že je len dočasný
a oblečiem ho do čiapky z papiera
z okna si urobím plátno kina
a z kvetov spravím neviditeľnú dúhu
budem Ťa po nej viesť a zvádzať
nekonečný súboj farieb noci
utíšim plač a vložím do kolísky
len dve polovice jediného
rozsypem gombíky z rukávov klobúka
nech nám neprší smútok za golier
zrátam si sekundy a znásobím ich dažďom
ale s nikým sa o Teba nedelím

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

NESKORO:

2007
08.24

PRIŠIEL PO VLASTNÝCH. CHYBÁCH.

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

slnko svieti …

2009
02.20

slnko svieti
na všetky stromy
čo rastú povedľa mňa
vybiehajú motýle
šumia do všetkých smerov
diaľnic čo končia
v mojom uchu
a spievajú
očami ktoré
zbieram z ich krídel
sa dívam do svetov
v porastoch mihalníc
sa preplietajú šmuhy
a bežia pred mojim
pohľadom
škvrnitým od briez
večerných vín
a chuti prachu
prázdnoty neba
plného zohrievania
hviezd
i nečujného pocitu
že nikdy neuvidím viac
ako v každej chvíli
čo mám

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

LUPA

2010
07.30

zatvorená vo fľaši
s lekvárom
unikám tvojim rukám
drsným
a hromadným
ako mhd
vzlykám
pobúrená tvojou
samotou
čo je ako moja
aj keď
nevidíme sa
lebo pod paplónom nie je
žiadna tma
ani lupa
na zväčšenie toho čo nie je…

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 6.7/10 (9 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: +2 (from 4 votes)