Vytiahol som drôtenú kefu zo zásuvky a vydrhol si ňou tvár. Niežeby som mal záľubu v sebatýraní a každý deň si v slasti vytrpel svoju dennú dávku, tá špina zo mňa jednoducho nešla dolu. Ani hore. Nikam. A to som už použil všetky možné mydlá, prášky a vodičky, dokonca aj otcov holiaci strojček v domnienke, že je to moja prvá ozajstná brada. Nebola. Zamieril som ku dverám a v zmesi zúfalstva a ospanlivosti si neúspešne umyl tvár a ľahol do postele. Snažil som sa zaspať, vždy len tak zaspávam, pomaly a bdelo, najmä odvtedy, čo mi mama prvýkrát povedala o tej špine.
Vstával som ako každé ráno, neisto, neznášam zvuky budíkov, dávam prednosť maminmu hlasu. Ozval sa. „Ahoj mami.“ – povedal som, otcovi som ráno nezdravil. „Ahoj a bež sa umyť.“ – odpovedala mama a ja som sa už náhlil do kúpelne. Prešiel som vodou po tvári a pozrel do zrkadla. Bolo špinavé. Teda môj odraz v ňom. Aké je zrkadlo samé osebe? Nijaké. Teraz bolo špinavé. Samo o mne, čierne, lesknúce sa, pripomínajúce povlak.
Musel som do školy. Až vtedy som zbadal ako v nej, až puritánsky, záleží na dokonalom vzhľade jej žiakov. Tisíc pokarhaní, tisíc umývaní. Ešte nikdy v živote som nebol taký čistý. Teda, ak by som nebol špinavý. Bol som? Neviem, asi áno, veď som sa musel umývať. Čistí sa neumývajú. Na čo by im to bolo? Bol som zmätený. Istým sa stalo jediné, po čase som sa už nemusel umývať na každej hodine pod dohľadom učiteľky. Prestal som byť špinavý?
Neprestal. Povedala mi to Nora, dievča zo susednej školy, keď sme spolu hrali biliard. Keďže mi na našej hre záležalo, veril som jej. A ona verila tomu, že ma dokáže umyť. Skúšala to veľmi zvláštnym spôsobom, nepoužívala mydlá a vodičky, vystačila si sama. Svojimi perami, jazykom, slinami a neviem čím ešte, bolo to príjemné, no po týždni povedala: „Tá špina z teba nejde dolu“ a zahrala čiernu guľu do pravého rohu. Tam, kde mala. Naša hra sa skončila.
Deň po tejto pre mňa zdrvujúcej prehre som zašiel za kňazom. Mali sme niečo spoločné. Mal čierne rúcho. Steny kostola boli biele ako vápno, ktorým boli natreté. Pozrel na mňa, na chvíľu sa zarazil, no potom nasadil dôstojný výraz. Kľakol som si. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Povedal som mu o tom, čo už dávno videl. „Možno je to Boží trest.“ – poznamenal, no na všetky ním ponúknuté hriešne možnosti, za ktoré by ma Boh mohol tak exemplárne potrestať, som odpovedal záporne. Keď mi dával rozhrešenie, skoro som uveril tomu, že tá špina na mne už nie je. Bola. Videl som to v pohľade jeho rozkotúľaných očí, keď som odchádzal.
Žil som ďalej. Ľudia si ma obzerali a časom aj zvykli. Po obvyklej lekárskej prehliadke ma nakoniec poslali za psychiatrom. Hneď ako som vošiel, povedal, na mňa nepozrúc: „Naša tvár je odrazom nášho vnútra.“ Keď dopovedal a zdvihol oči, zatváril sa zdesene. Trocha som sa naľakal, už som na také reakcie ani nebol zvyknutý. Ľahol som si na lôžko a zadíval sa na jeho kývajúci sa tieň. Zobudil som sa na lavičke v akomsi parku v centre nášho mesta. Bola jeseň, zapadaná lístím. Na jednom z lístkov bolo napísané: „Mýlil som sa, naše vnútro je odrazom našej tváre …“ Stál som pred zrkadlom a díval sa na svoje vlastné, čierne vnútro. S nekonečnou starosťou oň som zo zásuvky vytiahol drôtenú kefu a vydrhol si ňou tvár …
Čo by som pre seba už nespravil.
8-O 
Loading ...